Aktuálna diskusia o KDH a nadchádzajúcej voľbe jeho predsedu zreteľne svedčí o nepochopení súčasného diania a reálnych perspektív na Slovensku i vo svete. Kým jedni stále snívajú eufóriu či tzv. étos „novembra“,tí druhí praktickejší sa zamerali len na to, ako vyhrať voľby a dostať sa do politiky, v ktorej sa točia veľké peniaze, moc a vplyv. Úvahy o poslaní a zmysle kresťanského hnutia v politike však v debate nepočuť.

Zmyslom KDH ako kresťanského hnutia v politike by malo byť, aby sa prostredníctvom politiky v spoločnosti zhmotňovali univerzálne morálne princípy (nie obchodovateľné“ hodnoty). Tie sú najkomplexnejšie artikulované práve v kresťanstve. Posilňovanie morálnych princípov je najistejšia cesta k dosahovaniu stability a celkového spoločenského dobra. Zachovávanie morálnosti, mravnosti je náročné, avšak každý systém, ktorý k tomu dôsledne smeruje, je ľudský, stabilný a s mierou prosperujúci. Keď je morálna vládnuca strana, či dokonca aj diktátor, systém vždy funguje pre dobro všetkých, nielen úzkej skupiny ľudí. Naopak v nemorálnosti sa len chrlia siahodlhé zákony, predpisy, okliešťuje sa sloboda, degeneruje umenie a kultúrnosť, silnie individualizmus, egoizmus, agresivita, až spoločnosť speje k úpadku.

Preto otázka predsedu KDH spočíva v tom, kto vie uchopiť poslanie KDH a má predstavu, akou cestou dané poslanie naplniť. Či to má byť cesta široká, užívajúca si politiku v štýle západoeurópskych „kresťanských“ oportunistických strán, alebo to má byť cesta úzka, vymedzovaná strmými morálnymi „dopravnými“ predpismi, naviac dôsledne poctivá, vysmievaná, ale vytrvalo sa držiaca kurzu.

KDH Jána Čarnogurského smerovalo k druhej, úzkej ceste, ale vtedajšie obdobie bolo náročné a neprehľadné, kedy sa ľudia postupne poddali zákerným vplyvom pližiaceho sa neomarxistického liberalizmu. A práve Čarnogurský naň ako prvý vizionarsky upozornil. Liberáli, vďaka zahraničnému know-how, strategicky a pod rúškom tzv. obrany demokracie s prekvapujúcim odhodlaním bezočivo a nepoctivo napádali kresťanstvo, cyrilo-metodské dedičstvo aj KDH, až uviedli mnohých zaskočených do pochybnosti a názorového zmätku.
Po odchode Čarnogurského začalo v hnutí prevládať partajníctvo, politikárčenie aj oportunizmus. V programoch síce figurovali jednotlivé body ako prorodinná politika a pod., ale chýbal komplexný strategický program a cieľ. Špičky a protagonisti KDH sa zamotávali do všelijakých sieti a pascí vplyvových síl v pozadí. Postupne aktivity hnutia mutovali do banálnej straníckej politiky, kde jediným cieľom bolo, tak ako aj u ostatných strán, získať či udržať si pozície podľa hesla rozdeľuj trafiky a stráž si post (divide et impera). Teda ak politický subjekt nemá reálne ambície aspoň cca 15 % voličskej podpory, tak ide o príštipkárstvo a oportunizmus, kde strane stačí, aby sa dostali k nenáročnej, bezrizikovej a exkluzívnej živnosti. Ľudovo, ku korytu.

KDH. Už názov „kresťanský” je veľmi podozrivý, lebo kresťanstvo je náboženstvom o Láske, ktorá je (sprosto povedané) o tom, že slušný a poctivý človek obíde skrátka, ale jemu to nevadí a znáša to, lebo Láska. V tom zmysle by mal „kadehák“ všetko s láskou znášať, čo je výkon pre svätcov, hoci na druhej strane, bez lásky ako spolupatričnosti sa spoločenské systémy rozpadávajú.

Pri výkone veci verejných je najdôležitejšia dôvera, ktorej dosiahnutie je v podstate jednoduché, avšak veľmi náročné a namáhavé. Stačí vytrvalú čestnosť, poctivosť a hodnoverný cieľ (aj keď nepopulárny). Potom aj nevoliči taký subjekt s rešpektom sledujú, čo ma veľký potenciál dôveryhodnosti vo voľbách. Lenže takáto cesta sotva presvedčí nejakých politikov, ktorí s cieľom vygenerovať volebný súhlas na získanie „trafiky“ ľudí očividne klamú, manipulujú a zavádzajú, lebo je to najjednoduchšie zneužitie dôvery. Aj doterajší kadeháci sú politici čoby nádenníci za mzdu prichádzajúci do politiky všelijako, ale žiadni vodcovia. Sú to remeselníci politiky zákulisia, politiky javiska, verejných prejavov, sú naformátovaní na ohlupovanie a manipuláciu, v čom sa nelíšia od iných aktérov politickej arény, ktorej princípom je kto prv a kto z koho. Práve človeku, ktorý princíp dôveryhodnosti je mu vlastný, koná podľa neho a má víziu, ako tento princíp uplatňovať v praxi, jemu sa môže zveriť post lídra kresťanského hnutia v politike.

Dnes v čase všeobecného morálneho úpadku, v ktorom prevládajú skôr osobné ambície na vlastnú sebarealizáciu a dosiahnutie prestíže i životného nadštandardu, KDH nie je a nemôže byť len obyčajnou politickou stranou. KDH je predsa demokratické hnutie kresťanov, pričom samotný prívlastok demokratický je akoby v rozpore s princípom kresťanstva, v ktorom by mala „vládnuť“ morálnosť ako Pravda (Boh, eticky tzv. vyšší princíp), a nie ľud v hlasovaní. A predsa demokratickosť je nevyhnutná, keďže predstavuje ľudovosť ako protiklad kabinetnej politiky, pri ktorej hnutia mutujú do straníckej politiky a oportunistického politikárčenia. V kabinetoch sa kujú pikle, vytvárajú kliky, podrazy, špekuluje sa a generujú sa multizáujmy – každý má nejaký záujem a výsledok je, že si nerozumejú, lebo jedno sa hovorí, druhé myslí, tretie robí, skrátka nesúlad a trápne teatro.

Poslanie KDH má veľkú perspektívu, lebo sa ukazuje, že v dobe informačného smogu, zmätku a globalistickej manipulácie s temným pozadím bude veľký hlad po nádeji a vízii skutočných nefalšovaných cieľov. Preto netreba podliehať stereotypom, že líder musí byť niekto verejne známy a populárny.

Predsedom by mal byť človek, ktorý vie čítať znamenia doby a má víziu pre úlohu a poslanie kresťanského hnutia v spoločnosti. Predseda by nemal byť zbabelý, vyplašený z vnucovanej politickej korektnosti a liberálnej mediokracie, ale mal by byť rozhodný a schopný nebojácne artikulovať tendencie úpadku prezentované v tzv. mainstreame. Nemal by to byť partajnícky založený typ, ktorý v lepšom prípade má iba „víziu“, ako získať preferencie a dostať sa do parlamentu. Teda ak naozaj bude skutočné odhodlanie a viera, že má zmysel ísť úzkou, no čestnou a pravdivou cestou, nech je vybratý človek, ktorý dokáže jasne a autenticky predstaviť svoju víziu cesty poctivého kresťanského hnutia v politike takto:
– ako vygenerovať program vytvárania jednoty, spájania, ducha spolupatričnosti, lebo v súčasnosti prevládajú len záujmy, nezhody, štiepenie a roztrieštenosť. „Ryba smrdí od hlavy“, čiže predseda buď nezvláda personálne vedenie, alebo je sám nekonzistentný;
– ako vytvoriť formát spoločenstva, otvorenosti, ako v rodine, teda ľudový format tak, aby každý súci mal prístup a mohol sa zapojiť, a najmä, aby tento formát podporoval výber najsúcejších aktérov a lídrov, čo je vlastne princíp úspechu;
– ako aplikovať štýl komunikácie sv. Pavla, čiže „káž, karhaj, napomínaj veľmi zhovievavo (príťažlivo) a múdro (presvedčivo)“ pri prezentovaní programu KDH;
– ako komunikovať priekopnícku cestu európskej kresťanskej politiky, ktorá sa momentálne nachádza v slepej uličke prispôsobovania sa liberalizmu, kde omotaná v jeho sparoch a uviaznutá vo svojom oportunizme vysychá;
– ako pri úspechu zabrániť hriechu pýchy ako otca sebectva, individualizmu, prospechárstva, nedotknuteľnosti, nekritičnosti, či hriechu obžerstva ako hrabivosti.

Súčasné vedenie je zjavne partajnícké, ošúchané a malo dôveryhodné. Skrátka, ak si chce ktokoľvek z aktuálneho vedenia zachovať osobnostnú integritu je nekonzistentné opätovne kandidovať. Tu predsa ide o zásadný obrat. Je nerozumné dúfať, že sa na sneme stane nejaký zázrak, lebo opäť tam budú v podstate tí istí ľudia, a keď nakoniec niekoho spomedzi seba vyberú, naďalej sa bude príštipkárčiť na úrovni 5 – 6 %, čiže tak, ako doposiaľ.

KDH treba vrátiť späť z partajníckych chodníčkov na pôvodnú cestu hnutia presadzovania morálnych princípov do spoločnosti a politického systému. Najjednoduchší a najistejší spôsob je istý nevyhnutný reset či reštart a tým je pozvanie otca zakladateľa Čarnogurského ako prechodného predsedu s úlohou, aby zopakoval svoj výkon a povolal, vychoval a vybral tých najsúcejších, z ktorých by ten najlepší od neho prebral žezlo. Ďalšia nekonvenčná možnosť ako obrovský potenciál objaviť nových ľudí by bolo vyhlasenie konkurzu na predsedu KDH, kde zaujemcovia by zaslali svoj program obnovy a fungovania KDH, kde v prípade väčšieho záujmu by nestranná komisia (napr. Čarnogurský, Palko a pod.) vybrala cca 10 finalistov, ktorý by svoj program predstavili na sneme.
Tieto cesty sú síce dlhšie, no čitateľné, spravodlivé a dôveryhodné.