Doterajšie politické garnitúry nedokázali pri spravovaní štátu potlačiť  nekompetentnosť, nepoctivosť, korupciu, ale aj hlúposť, klamstvo, zlobu a zmätok, pretože reálne možnosti politického systému na nápravu sú slabé. Avšak istou uchopiteľnou možnosťou zastavenia tejto mizérie, apatie a úpadku je taká zmena systému volieb, ktorá by voličov zaujala svojim skutočnejším a produktívnejším výberom do riadenia štátu ľudí súcich a povolaných, tak aby sa presadilo viac záujmu spoločného dobra.

Terajšie zmeny volebného zákona ohľadne volieb zo zahraničia, či iné doplnky do volebného systému neprinášajú principiálnu zmenu, o ktorej sa stále hovorí a sľubuje. Niektorí by chceli zmeniť to, iný ono, ale len tak aby to neohrozovalo vlastný vplyv, ale naopak upevňovalo a posilňovalo vlastný stranícky potenciál, či určitý vplývový záujem. Stranícky pud sebazáchovy sa vždy snaží maximalizovať svoj vplyv na spoločenské a politické reálie a preto nikdy neuprednostní záujem spoločného dobra na svoj úkor, či úkor záujmových pozícií a vplyvu.

Dôležitým atribútom volieb sú volebné obvody (VO).

Vedie sa polemika o ich počte. O ideálnom počte. Od prevratu až do roku 1994 sa volilo v štyroch VO na pôdoryse krajov Bratislavského, Západoslovenského, Stredoslovenského a Východoslovenského. Potom pred voľbami v roku 1998 Mečiar presadil iba jeden celoštátny VO.

Teda rozpätie počtu VO je od jedného celoštátneho VO až po stopäťdesiat VO, keď za každý VO by bol jeden poslanec. Pole možností je široké, takže pozrime na klady a zápory určitých možnosti.

Jeden celoštátny VO

Jeden VO vyhovuje predovšetkým politickým stranám, presnejšie straníckym lídrom a establišmentu,  či majiteľom strán pretože im to umožňuje mať totálne pod kontrolou procesy v strane, umožňuje centralisticky rozhodovať o nominácií kandidátov do volieb atď. Toto však platí pre štandardné politické strany, nie však pre rôzne hybridy, keď jeden VO je ideálny pre obskúrne stranícke živnosti, stranícke bandy, kvazieseročky, v ktorých podnikavci, sociopati, hochštapleri si naskladajú nejaký ansámbel  kandidátov všetkých chuti, na ktorý lovia potrebný počet hlasov. V tejto kategórií exceluje známy sociopat, ktorý to doviedol do dokonalosti, keď sociopaticky zneužíval politickú pozíciu na tyranizovanie obyvateľstva a na výnosnú politickú živnosť. Takýto pre vstup do parlamentu jednoducho využijú určité sociologické zákonitosti a horšom prípade stačia aj 3% aby mohli z príspevkov za hlasy vegetovať.

Plusom jedného VO pri štandardných politických stranách je existencia platformy pre tvorbu konzistentných koncepcií politických cieľov a programov budovania štátnosti ako aj sústredenosť politiky na perspektívu štátu a určitá súdržnosť. Mínusom je skĺzavanie do partokracie ako napríklad centralistické nominácie obchádzajúce reprezentatívnosť parlamentu, či izolovanosť politiky od reálnych regionálnych  problémov. Ako je uvedené vyššie jeden VO priam pozýva špekulantov a sociopatov do politiky, ktorí v snahe vlastného prospechu, či chorej ctižiadosti politiku degradujú a ničia snahy o spoločné dobro. V prípade zavedenia imperatívneho mandátu hlasovanie (referendum) o zotrvaní mandátu poslanca v celoštátnom VO je prakticky neupotrebiteľné.

Každý okres jeden VO

Opačná krajnosť ako jeden celoštátny VO je vytvoriť v každom okrese jeden VO, čiže 79 VO a tým 79 priamo volených poslancov, kedy by mal byť zaručený osobný kontakt poslanca s voličmi, či možnosť sa s ním pravidelne stretávať v jeho obvode s jeho občianskym tímom, čo v jednom celoštátnom VO je nereálne. Teda tak bude v NR SR dosiahnuté spravodlivé zastúpenie voličov z každého okrese.

Na prvý pohľad to znie priam ideálne. Proste poslanec bude konečne poplatný svojmu obvodu. Otázkou je, či bude naozaj dosiahnuteľný, keď najľudnatejšie okresy majú cca 150 tisíc obyvateľov, tak na konci rebríčka sú okresy desaťkrát menšie, čiže cca 15 tisíc obyvateľov .

Plusom „okresných“ VO je pre voličov dostupnosť poslanca a jeho prirodzená  angažovanosť za svoj okres. Dôležitou výhodou je veľmi dobra vykonateľnosť okresného referenda a zotrvaní mandátu  poslanca (uplatnenie imperatívneho mandátu).
Mínusom týchto VO je individualizmus, rozdrobenosť záujmov, nesúdržnosť spôsobujúca nestabilitu strany a hrozbou predčasných volieb. Vážnym mínusom je chýbajúca platforma tvorby koncepcií straníckej politiky a tým nekonzistentnosť a diskontinuita v rozvojových programoch štátu, v jeho zahraničnej orientácie, či izolovanosť od perspektív štátu. Teda poslanci budú motivovaní viac preferenciami vo svojich VO ako záujmami štátu, či potrebami ostatných VO. Ďalším mínusom je zvýšenie možnosti dostať sa do parlamentu pre všelijakých exotov a špekulantov a lá matovič, pročko a podobných, čo dokazujú varovné príklady z komunálnych volieb (ako aj teraz v P.Biskuciách).  Ak teraz vadí, že platíme estrádu, tak po tomto by to bola super estráda, alebo loď bláznov.

Potom ako, alebo koľko VO je optimum

Úplná krajnosť je vytvoriť na Slovensku 150 volebných obvodov so 150-imi priamo volenými poslancami (cca 27 000 voličov na jeden VO a jedného poslanca). Čiže ak sa bavíme o rozdrobenosti a nestabilite tak toto by bola programová nesúdržnosť a labilita a ešte väčšia mizéria a politické tápanie.

Všetky takéto návrhy vychádzajú z idealistickej predstavy, že ľud morálne na vysokej úrovni je múdry, nie je chamtivý, nezávistlivý, nezištný, pracovitý, striedmy, proste nanajvýš rozumný.

Teda opomína sa, že ľud ako masa, dav sa sprava nerozumne už z podstaty charakteru davu. Čiže čakať od poslanca daného obvodu, že bude v prvom rade sledovať záujem vlasti a spoločného dobra na úkor svojho obvodu a tým na úkor ohrozenia svojej zvoliteľnosti je naivita, alebo hlúposť. Rovnako aj stranícky establišment preferuje rast svojich preferencií a záujmov pred záujmami spoločného dobra.

Dokonalý systém neexistuje, lebo platí. že ak v morálke fungujú oba systémy, tak bez morálky žiadny. Avšak istou kombináciou výhod oboch systémov počtu VO možno dosiahnuť výraznú kvalitu tým, že budú zachované stranícke platformy na tvorbu politík a koncepcií perspektív štátu a zároveň bude daná možno presadiť sa regionálnym osobnostiam v určitej miere nezávislým od straníckych kabinetov.

Kým imperatívny mandát v jednom celoštátnom VO je v podstate neupotrebiteľný, tak VO na pôdoryse VUC je účinne a efektívne využiteľný
Zlatým stredom sa ukazuje osem VO na baze osem VUC s dvojvrstvovým hlasovaním ako je to uvedené v návrhu

Počet VO na pôdoryse VÚC

Kombinovaný pomerný parlamentný systém na báze 8 viacmandátových VO na pôdoryse VÚC, v ktorom bude v parlamente pôsobiť

– 100 poslancov pomerne za každý VO nominovaných na kandidátku politickou stranou ako tzv „stranícki“ kandidáti.  Politické subjekty registrujú nominovaných kandidátov spolu s náhradníkmi, čiže pre daný VO bude strana registrovať dvojnásobný počet kandidátov.

– 50 poslancov pomerne za každý VO, ktorí sa na kandidátnu listinu registrujú iniciatívne samí ako tzv. samostatní stranícki kandidáti čiže pri registrácii na kandidátku povinne uvedú politický subjekt, za ktorý kandidujú, čím berú na seba neodvolateľný záväzok prispievať k plneniu programu danej politickej strany. Kandidáti sa registrujú spolu s náhradníkom. V prípade, že poslanec s náhradníkom prestanú uplatňovať svoj mandát, potom ďalší náhradník bude podľa poradia z politického subjektu, za ktorý samostatný poslanec kandidoval.

V tomto zmiešanom volebnom systéme by bolo sto poslancov volených na základe výsledkov, ktoré dosiahnu politické strany, druhá časť päťdesiat poslancov kandidujúcich samostatne za určité strany by bolo volených väčšinovým systémom, kde voliči volia konkrétnych kandidátov.

Čiže volič bude mať dva hlasy dva listy (čosi podobné ako napríklad v Nemecku)
:– jedným dvojlistom (o dvojfázovej voľbe neskôr) volí politickú stranu s registrovanými kandidátmi už bez „krúžkovania“, aby bol  zabezpečený systémový  rozvoj politík, stratégií a perspektív na baze straníckych programov a koncepcií .

– druhým listom volí osobnosti kandidujúce za nimi vybrané politické strany avšak nezávislé od nominácií ale o to viac motivované ku kompetentnosti a zodpovednosti, čím bude umožnené zvýšenie šanci dostať do politiky ľudí povolaných a súcich.
Rovnako je to prínosné pre politickú stranu ako takú, lebo získa kompetentné osobnosti, ktoré by cez stranícky výber nezaregistrovala, opomenula, či nezískala.