Čo sa vlastne stalo toho 17. Novembra, že práve ten deň je vyhlásený štátny sviatok ako Deň boja za slobodu a demokraciu. Samozrejme je viacej interpretácii. Hlavný prúd ako aj propaganda vládnucej režimnej proatlantickej línie interpretujú tieto udalosti ako heroické porazenie utláčateľského totalitného režimu prebudenou „odkliatou“ občianskou spoločnosťou v tzv. zamatovej či nežnej revolúcii. Slovom ľud trpel povedzme 40 rokov a jedného dňa si povedal „dosť bolo socializmu“ a začala nežná revolúcia.

Na druhej strane tzv. alternatívne interpretácie označované režimovou konkurenciou tiež ako konšpiračné interpretujú tieto udalosti pragmaticky v zmysle, že celý ten humbug mal prirodzené a racionálne jadro, že za všetkým determinujúcim sú záujmy neviditeľných nadnárodných imperiálnych entít, tzv. mocných tohoto sveta, ktorí úplne logicky využívajú svoj nadobudnutý globálny potenciál a sofistikovaný systém adekvátne moderovať chod sveta v prospech svojich ambícií a záujmov.

Teda treba poznamenať, že celá tá situácia a globálny kontext je v širokých a hlbokých neviditeľných súvislostiach.

Náznakovite o zrejmých súvislostiach.

Keď si predstavíme známu pyramidálnu štruktúru globálnej ľudskej spoločnosti, tak na jej vrchole vplyvov a moci boli po 2. svetovej vojne v konfrontácii dve koncepcie dosiahnutia globálnej suverenity. Na jednej strane bola koncepcia oligarchická z platformy kolektívneho západu pod gesciou USA, ktorej cieľom je vytvorenie globálnej oligarchickej vlády. Na druhej strane bola koncepcia tzv. robotníckej vlády avšak nie globálnej, ale vo všetkých štátoch sveta pod gesciou ZSSR a aj Číny.

Slovom ,vo sférach geopolitiky došiel vývoj k určitej vykryštalizácii pozícií týchto koncepcií. Perspektívy technologického vývoja jasne ukazovali, že cesta ovládaniu más cez robotníkov proletárov ako prevodovej páky je nereálna. Totiž technologický vývoj jednoznačne smeruje k tomu, že „robotnícka trieda“ ako živý činiteľ produkcie sa vytráca a tým aj proletariát ako ideologická vlajka a inštrument manipulácie a ovládanie ľudu. Veď kto by sa opovážil byť v opozícii proti zástancom „ľudských práv“ tých najbiednejších a najzraniteľnejších. Preto proletariát musí byť naformátovaný z perspektívnejšej vrstvy atomizovanej spoločnosti zo všelijakých obskúrnych menšín, nezaradených marginalizovaných a diskriminovaných subkomunít, rôznych poblúdencov vo vlastnom životnom, či v pohlavnom statuse, rôznych ideologických pregrciavačoch, darmošľapov, či pomýlených kváziumelcov, dezorientovaných intelektualistov no a samozrejme rôznych drogovo závislých. Takíto všetci budú jadrom novodobého proletariátu, čoby predvoja ľudových más smerujúcich k inkluzívnej spoločnosti.
To znamená, že marxizmus so svojim proletariátom bol aktualizovaný na vyššiu úroveň v liberálnom neomarxizme.

Z týchto premís vychádzali mohutné západné a najmä USA  think-thanky (mozgovne) a vypracovali celkom slušné vykonateľné koncepcie a vízie.

Účinky týchto koncepcií sa prejavovali tak, že v cieľových štátoch sa začali zviditeľňovať všelijaké bunky odporu, čoby „ostrovy pozitívnej deviácie“ štedro podporované podsystémami hegemonov moci, ako napríklad ministerstvom zahraničia USA cez programy šírenia demokracie, či z fondov pre globálnu sieť tzv. nadácii otvorenej spoločnosti istého Sorosa atď. V štátoch socialistického bloku boli semienka tohto odporu naklíčené niekde viac, inde menej. Napríklad v Poľsku to začalo vznikom Solidarnošči, v ZSSR vznikom glasnosti a perestrojky, ale bujnieť to začalo v rokoch 1988 – 89 protestmi v NDR a Maďarsku. Takže u nás ČSSR bolo typické ticho pred búrkou.

17.november vnímaním nestranného laického pozorovateľa

Až to konečne prišlo. Akoby znenazdania. Ľudia ani neregistrovali nejaký pochod Pražských študentov na Vyšehrad čoby pripomenutie udalostí, kedy bolo v Prahe po protinacistickej demonštrácii popravených deväť študentov. Teda v tento večer 17.novembra okolo 21:00 zrazu večer rozhlasové stanice ako Slobodná Európa a Hlas Ameriky vzrušene hlásili, že v predvečer sa v Prahe konala študentská demonštrácia za slobodu, proti ktorej na Národní Tříde zasiahli policajné oddiely URNA tak brutálne, že bol zabitý študent jednej fakulty istý Marián Šmíd. V reáli však akcia bola nenápadne pripravená. Zorganizovalo sa výnimočne veľké zhromaždenie študentov, objavili sa odvážni študentskí rečníci a zaujímavá bola trasa. V minulosti sa tradične skupina študentov zišla na pred fakultou UK na Albertove a odtiaľ sa po chodníku do kopca dostali na Vyšehrad. Potom po pietnej spomienke Vyšehradskom historickom cintoríne bol rozchod do pivární a podobne. V 1989 bolo všetko inak: pochodovalo sa po ceste s heslami, boli sofistikovane odvážne prejavy (vybraných) študentských lídrov. Ale čo bolo ešte zvláštne ? Na Vyšehrade uzimeným a unaveným študentom „ktosi“ navrhol čosi v zmysle, že na pivo sa ešte nejde, ale že sa ešte vrátia a kdesi zastavia. A na Národní tríde ich čakala URNA (červené barety), ktorá bez opodstatneného a taktického účelu ich začala z oboch koncov triedy stláčať s kde-tu nejakým tým pendrekom po chrbte. Bolo dojímavé, ako v čelnej konfrontácii študentky slniečkovo zapaľovali sviečky a strkali karafiáty policajtom za štíty. Zaujímavé, že mali to všetko pri sebe, veď sviečky a karafiaty sa nechávali na Vyšehradskom cintoríne. Po tomto cez noc sa zaktivizovali bunky odporu – čosi podobné ako pri Kuciakiáde, akurát, že to nebolo ešte naostro. Následne okolo správy smrti Śmída sa vytvorila taká hmla neurčitosti, až nakoniec, keď sa to celé disidentské čoro-moro naštartovalo, ukázalo sa, žiadny Marián Šmíd nebol ani len zranený a ďalej už to išlo do stratena. A dôstojník ŠTB istý Zifčák, alias Martin Šmíd v zdraví sa vrátil domov. Teda Šmíd sa už neriešil, ale nosnou témou ostal už len „brutálny“ policajný zásah proti študentom. Ďalej celý ten disidentsko-študentsko-umelecký ansábel okolo tohoto zásahu narobil neskutočný humbug, z ktorého vyplynula kategorická požiadavka vyšetrenia tohto brutálneho zásahu. Následne k tej sa pridala ďalšia požiadavka vyvodenia dôsledkov, aby odstúpil generálny tajomník UV KSČ a vlastne celá vláda. A tie požiadavky ako pri Kuciakiáde sa stále nabaľovali.

Práve tieto udalosti zastihli v Prahe aj herca Kňažka, ktorý hneď prišiel do spiacej Bratislavy (keďže vtedy sa informácie nešírili ako teraz) a s kotolníkom Budajom, čoby prebudení revolucionári začali plniť námestia a rozcitlivený ľud štrngal kľúčami na odchod skompromitovaných papalášov, vytváral koridory, počúval moderovanie Kňažka s jeho hlbokým dramatickým hlasom  a nadšene tlieskal každému prejavu na tribúne. Študentskí aktivisti chodili po mestách, podnikoch a inštitúciách a manažovali zakladanie klubov VPN (verejnosti proti násiliu), kde vznikali zárodky politickej čvargy, lebo už vtedy v mnohých inštitúciách, či podnikoch vnikali aj dva kluby VPN, pretože niektorým doplo, že z predsedu klubu VPN je dobrá štartovacia pozícia.

Teraz sa z istej historickej perspektívy javí to všetko ako také smutno – smiešne teatro, ale vtedy Boží ľud vnímal tu „drámu“ hekticky, s pátosom, étosom, slovom mimoriadne vážne. Jednoducho vtedy ľudia boli svedkami toho, čo v živote nezažili : z režimových médií sa dozvedali o výnimočnom a násilnom zásahu „príslušníkov Verejnej bezpečnosti“ a následné  otvorené vzopretie odvážnych osobností. To sa jednoducho nedalo nežrať, čiže bežný ľudia žrali všetko aj s papučami. Samozrejme ,v naivnej prostote ani netušili to, čo úplne samozrejme vieme dnes. Čiže z pohľadu USA vplyvových štruktúr začal sa vlastne rutinný prevrat vo formáte tzv. farebnej revolúcie iniciovanej „majdanom“ okoreneným sakrálnou, aj keď fingovanou obeťou. Predsa v patovej situácii globálnych mocenských entít veľa vzruša nebolo, tým skôr, že autoritatívny režim tzv. socializmu v takejto zložitej situácii nezvládal informačnú politiku, takže ľudia absolútne nemali šajnu o podstate situácie. Boli ohlúpnutí pozlatkom západu ako teraz Ukrajinci. Skratka boli zneužití a využití. Celý ten predvoj bol tvorený pripravenými aktivistami, disidentmi, kvazidisidentmi z odbornej praxe a tiež svoju príležitosť našli aj rôzni rojčiví intelektuáli tzv. múdrosráči, či rôzni zapredanci, špekulanti a vypočítavci, ale aj naivní a úprimní ľudia.

Teda taký bol boj ľudu za slobodu a demokraciu pánov. A dnes bolo by zaujímavé vedieť, či tí všelijakí protagonisti osláv „nežnej“ vo svojich príhovoroch spomínajúc na svoje „heroické“ úsilie na porazení totality sú naozaj presvedčení, že bez toho všetkého teátru by naozaj ČSSR zostala ostrovom socializmu. No ono keby ten „brutálny“ zásah z nejakého dôvodu nevyšiel, potom by musel byť druhý pokus, ale už naostro. Takže pokračovaním iniciačnej akcie bol vznik vyšetrovacej komisie zloženej zo zástupcov študentov, disidentov atď. A nóvum pre ľud bola postupné tvorenie typickej hmly, ako pri všetkých krucialných prípadoch, ako napríklad vyšetrovanie vraždy Kenedyho apod. Doposiaľ sa nevyšetrilo, že kto vlastne bol zodpovedný za ten „brutálny“ zásah, keď všetci zúčastnení plnili iba nariadenia a príkazy. Boli nejaké obvinenia, ale všetko časom vyšumelo.

Skrátka, neskúsený, prostý ľud podľahol sladkému klamu, že láska a pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou, že potom budeme žiť v demokracii a slobode ako veľká šťastná rodina. A aj keď to bola celkom dojímavá ilúzia, predsa len zachovajme naše dedičstvo otcov a využijme poučenie, že čosi sa zanedbalo a nevyužila istá možnosť, aby sa to nezvrhlo v otvorený a deštruktívny egoizmus. Mal by to byť deň spamätania a vzchopenia pre úsilie spoločného dobra.