Čo sa vlastne stalo toho 17. novembra, že práve ten deň je vyhlásený štátny sviatok ako Deň boja za slobodu a demokraciu. Samozrejme je viacej interpretácii. Hlavný prúd ako proatlantická línia propagandy interpretuje tieto udalosti ako heroické porazenie utláčateľského totalitného režimu prebudenou „odkliatou“ občianskou spoločnosťou v tzv. zamatovej či nežnej revolúcii. Slovom ľud trpel povedzme 40 rokov a jedného dňa si povedal „dosť bolo socializmu“ a začala nežná revolúcia.

Na druhej strane tzv. alternatívne interpretácie označované šmejdstrímom pardon mainstreamom tiež ako konšpiračné, interpretujú tieto udalosti pragmaticky v zmysle, že celý ten humbuk mal prirodzené a racionálne jadro, že za všetkým determinujúcim sú záujmy neviditeľných nadnárodných imperiálnych entít, tzv. mocných tohoto sveta, ktorí úplne logicky využívajú svoj nadobudnutý globálny potenciál a sofistikovaný systém adekvátne moderovať chod sveta v prospech svojich ambícií a záujmov.

Ono celá tá situácia a globálny kontext je v širokých a hlbokých obtiažne postihnuteľných súvislostiach.

Náznakovite o zrejmých súvislostiach.

Keď si predstavíme známu pyramidálnu štruktúru globálnej ľudskej spoločnosti, tak na jej vrchole vplyvov a moci boli po 2. svetovej vojne v konfrontácii dve koncepcie dosiahnutia globálnej suverenity.
Na jednej strane to bola koncepcia oligarchická z platformy kolektívneho západu na čele USA, ktorej cieľom je vytvorenie jednej globálnej oligarchickej vlády pod gesciou a v záujme mocných „elít“ USA a štátov „vyspelých demokracií“.
Na druhej strane bola koncepcia proletárskeho internacionalizmu, podľa ktorej by v jednotlivých štátoch boli tzv. socialistické, či robotnícke vlády, teda nie jedna globálna vláda, ale v každom štáte sveta avšak v rámci koordinácie zo strany ZSSR a Číny.

Slovom, vo sférach geopolitiky došiel vývoj k určitej vykryštalizácii pozícií týchto koncepcií. Perspektívy technologického vývoja jasne ukazovali, že cesta ovládania más cez robotníkov proletárov ako prevodovej páky je prekonaná. Totiž technologický vývoj jednoznačne smeruje k tomu, že sa vytráca živý činiteľ produkcie „robotnícka trieda“  čoby proletariát ako ideologická vlajka a inštrument manipulácie a ovládanie ľudu. Veď kto by sa opovážil byť v opozícii proti zástancom „ľudských práv“ tých najbiednejších a najzraniteľnejších. Preto slabnúci proletariát musí byť oživený a formátovaný z perspektívnejšej vrstvy atomizovanej spoločnosti a to zo všelijakých obskúrnych menšín, nezaradených marginalizovaných a diskriminovaných subkomunít, rôznych poblúdencov vo vlastnom životnom či v pohlavnom statuse, rôznych ideologických pregrciavačoch, darmošľapov, či pomýlených kváziumelcov, dezorientovaných intelektualistov no a samozrejme rôznych drogovo závislých. Takíto všetci budú jadrom novodobého proletariátu, čoby predvoja ľudových más smerujúcich k inkluzívnej svetlej budúcnosti.
To znamená, že marxizmus so svojim proletariátom bol aktualizovaný na vyššiu úroveň v liberálnom neomarxizme.

Z týchto premís vychádzali mohutné západné a najmä USA  think-thanky (mozgovne) a vypracovali celkom slušné vykonateľné koncepcie a vízie.

Účinky týchto koncepcií sa začali prejavovať tak, že v cieľových štátoch periférií sa začali zviditeľňovať všelijaké bunky odporu, čoby „ostrovy pozitívnej deviácie“ štedro podporované podsystémami hegemonov moci, ako napríklad ministerstvom zahraničia USA cez programy šírenia demokracie, či z fondov pre globálnu sieť tzv. nadácii otvorenej spoločnosti istého Sorosa atď. V týchto štátoch socialistického bloku boli semienka tohto odporu naklíčené niekde viac, inde menej. Napríklad v Poľsku to začalo vznikom Solidarnošči, v ZSSR vznikom glasnosti a perestrojky, ale bujnieť to začalo v rokoch 1988 – 89 protestmi v NDR a Maďarsku. Takže u nás ČSSR bolo typické ticho pred búrkou.

17.november vnímaním nestranného laického pozorovateľa

Až to konečne prišlo. Akoby znenazdania. Ľudia ani neregistrovali nejaký pochod pražských študentov na Vyšehrad čoby pripomenutie udalostí, kedy bolo v Prahe po protinacistickej demonštrácii popravených deväť študentov. Teda v tento večer 17.novembra okolo 21:00 zrazu rozhlasové stanice ako Slobodná Európa a Hlas Ameriky vzrušene hlásili, že v predvečer sa v Prahe konala študentská demonštrácia za slobodu, proti ktorej na Národní Tříde zasiahli policajné oddiely URNA tak brutálne, že bol zabitý študent jednej fakulty istý Martin Šmíd.
V reáli však akcia bola nenápadne dôsledne pripravená. Zorganizovalo sa výnimočne veľké zhromaždenie študentov, objavili sa odvážni študentskí rečníci a zaujímavá bola trasa.
V minulosti sa skupina študentov tradične zišla pred fakultou UK na Albertove a odtiaľ sa po chodníku do kopca stupalo na Vyšehrad. Potom po pietnej spomienke na Vyšehradskom historickom cintoríne bol rozchod do pivární a podobne.
V 1989 bolo všetko inak: pochodovalo sa po ceste s heslami, boli sofistikované odvážne prejavy (vybraných) študentských lídrov. Ale čo bolo ešte zvláštne ? Na Vyšehrade uzimeným a unaveným študentom „ktosi“ navrhol čosi v zmysle, že na pivo sa ešte nejde, ale že sa ešte vrátia a kdesi zastavia. A na Národní tříde ich čakala URNA (červené barety – Útvar rýchleho nasadenia), ktorá bez opodstatneného a taktického účelu ich začala z oboch koncov Národnej triedy stláčať a kde-tu nejakým tým pendrekom po chrbte. Bolo dojímavé, ako v čelnej konfrontácii študentky slniečkovo zapaľovali sviečky a strkali karafiáty policajtom za štíty. Zaujímavé, že mali to všetko pri sebe, veď sviečky a karafiaty sa nechávali na Vyšehradskom cintoríne. A do toho prišlo echo, že pri zásahu bol zabitý študent istý Martin Šmíd. Po tomto promptne už cez noc sa začali aktivizovať bunky odporu (čosi podobné ako pri Kuciakiáde), akurát, že obeť vďaka Bohu ešte nebola naostro. Následne okolo správy smrti Śmída sa vytvorila taká hmla neurčitosti a strachu. Nakoniec, keď sa to celé disidentské čoro-moro naštartovalo, ukázalo sa, žiadny Martin Šmíd nebol mŕtvy, ani zranený a potom už to išlo do stratena a dôstojník ŠTB istý Zifčák alias Martin Šmíd v zdraví sa vrátil domov. Teda Šmíd sa už neriešil, ale nosnou témou ostal už len „brutálny“ policajný zásah proti študentom, z ktorého disidentsko-študentsko-umelecký ansábel narobil neskutočný humbuk, z ktorého vyplynula kategorická požiadavka vyšetrenia tohto „brutálneho zásahu“. K tomu sa pridala ďalšia požiadavka vyvodenia dôsledkov, t.j. aby odstúpil generálny tajomník UV KSČ a vlastne celá vláda. A tie požiadavky (ako pri Kuciakiáde) sa stále nabaľovali až z toho vznikol približne pätnásť-bodový zoznám požiadaviek.

Práve tieto udalosti zastihli v Prahe aj herca Kňažka, ktorý hneď prišiel do prispatej Bratislavy (keďže vtedy sa informácie nešírili ako teraz) a s kotolníkom Budajom, čoby prebudení revolucionári začali plniť námestia a rozcitlivený ľud štrngal kľúčmi na odchod skompromitovaných papalášov, vytváral koridory, počúval moderovanie Kňažka s jeho hlbokým dramatickým hlasom a nadšene tlieskal každému komu dovolili vystúpiť s prejavom na tribúnu.
Študentskí aktivisti chodili po mestách, podnikoch a inštitúciách a manažovali zakladanie klubov VPN (Verejnosti proti násiliu), kde vznikali zárodky politickej čvargy, lebo už vtedy v mnohých inštitúciách, či podnikoch vznikalo aj viac klubov VPN, pretože niektorým došlo, že z predsedu klubu VPN je dobrá štartovacia pozícia.

Dnešný pohľad na udalosti 17.novembra

Teraz sa z istej historickej perspektívy javí to všetko ako také smutno – smiešne teatro, ale vtedy Boží ľud vnímal tu „drámu“ hekticky, s pátosom, étosom, slovom mimoriadne vážne. Jednoducho vtedy ľudia boli svedkami toho, čo v živote nezažili : z režimových médií sa dozvedali o výnimočnom a násilnom zásahu „príslušníkov Verejnej bezpečnosti“ a následné  otvorené vzopretie odvážnych osobností. To sa jednoducho nedalo nežrať, čiže bežný ľudia žrali všetko aj s chlpami. Prirodzene ,v naivnej prostote ani netušili to, čo úplne samozrejme sa vie dnes. Čiže z pohľadu výkonných vplývových štruktúr USA začal sa vlastne rutinný prevrat vo formáte tzv. farebnej revolúcie iniciovanej „majdanovou“ sakrálnou obetou avšak tento krát ešte cez placebo efekt.

Ono v patovej situácii globálnych mocenských entít veľa vzruša nebolo, tým skôr, že alternatívny autoritatívny režim tzv. reálneho socializmu vystavený neustálemu ekonomicko-ideologickemu tlaku sankcií a rôznych foriem diverzií zo strany imperiálneho západu začal stagnovať, že bol akoby vyhorený. V takejto zložitej situácii socializmus proste nemohol zvládať informačnú politiku, takže ľudia absolútne nemali šajnu o podstate situácie. Boli ohlúpnutí pozlatkom západu podobne ako bežní Ukrajinci pred Majdanom a vojnou, či v oných časoch Indiani, či afrikanci a podobní. Skratka ľud bol zneužitý a využitý. Celý ten predvoj bol tvorený pripravenými aktivistami, disidentmi, kvazidisidentmi z odbornej praxe a tiež svoju príležitosť našli aj rôzni rojčiví intelektuáli tzv. múdrosráči, či rôzni zapredanci, špekulanti a vypočítavci, ale aj naivní úprimní ľudia.

Teda taký bol boj ľudu za slobodu a demokraciu pánov. A dnes bolo by zaujímavé vedieť, či tí všelijakí protagonisti osláv „nežnej“ vo svojich príhovoroch spomínajúc na „heroické“ úsilie na porazení totality sú naozaj presvedčení, že bez toho všetkého teátru by naozaj ČSSR zostala ostrovom socializmu. No ono keby ten „brutálny“ zásah z nejakého dôvodu nevyšiel, potom by musel byť druhý pokus, ale už naostro. Takže pokračovaním iniciačnej akcie bol vznik vyšetrovacej komisie zloženej zo zástupcov študentov, disidentov atď. A nóvum pre ľud bola postupné tvorenie príznačnej hmly neurčitosti, ako pri všetkých mocenských procesoch, ako napríklad „vyšetrovanie“ vraždy Kenedyho a podobne. Jednoducho sa nevyšetrilo, že kto vlastne bol zodpovedný za ten „brutálny zásah“, keď všetci zúčastnení plnili iba nariadenia a príkazy. Boli nejaké obvinenia, ale všetko časom vyšumelo. Jednoducho neexistovala šanca vyhnúť sa demokracií, slobode a blahobytu.

Skrátka, neskúsený prostý ľud podľahol sladkému klamu, že láska a pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou. „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vytrvať“ žiť v demokracii a slobode ako veľká šťastná rodina. Aj keď to bola celkom dojímavá ilúzia, predsa deň 17.november by mal byť dňom spamätania a vzchopenia sa pre úsilie spoločného dobra.
Mali by sme dbať, aby sa neotvárali príležitosti pre zvrhlý deštruktívny egoizmus, ale zachovávať dedičstvo otcov a využiť poučenie, že treba mať otvorené oči, aby jedinečná príležitosť sa v ošiali tak ľahkovážne neprepásla, ale naopak s rozumnosťou zužitkovala pre spoločné dobro.