Vianočné atribúty sú prítmie, tma, ticho, žiariace svetlo, spev a radosť. Podľa tradície Vianoce sa začínajú po zotmení  Štedrou večerou s takým zvláštnym pocitom spolupatričnosti so spoločenstvom ľudí „dobrej vôle“  v podstate z celého sveta, ktoré slávi narodenie Ježiška čoby nového nezlyhávajúceho biblického Adama ako Mesiáša, ktorý ľudstvu priniesol svetlo nádeje zmysluplného bytia a pokoja.

Ľudstvom už od pradávna lomcuje žiadostivosť po bohatstve, pôžitkoch, moci, či túžba po domnelom šťastí. Preto hľadá, pachtí sa, lopotí a neváha pritom prekročiť všetky hranice, za ktorými je sebectvo, bezohľadnosť, osobné konflikty, vojny, skratka nepokoj. A pritom by stačilo tak prekvapujúco malo, aby človek skúmal čo je pravda, konal podľa svedomia a nerobil druhým to, čo nechce, aby to iní robili jemu. A bol by raj na zemi. Je záhadné, prečo tieto mravné zákony ľudstvo prekročilo, prečo „Adam“ neposlúchol, keď mu všetky programy slúžili a podľahol pokušeniu otvoriť škodlivý „zakázaný“ program, ktorý zavíril celý systém ľudského bytia. A v tomto marazme ľudstvo čakalo či ešte čaká na nejaké svetlo na konci toho povestného tunela. Človeku chýba láska ako uznanie, priazeň, priateľstvo, pohoda a tiež čaká na príležitosť dostať sa zo začarovaného kruhu snažení, neistoty, nedorozumení, prázdnoty a dúfa vo „svetlejší zajtrajšok“, že predsa na svete je čosi aj zmysluplné a je aj nejaká postupnosť, rad, radosť.

O „svetlom zajtrajšku“ ako svetle a radostnej nádeji tiež sníval zvláštny (vyvolený) národ Izraela a približne štyritisíc rokov očakával príchod Požehnaného (hebrejsky Mesiáš alebo grécky Kristus).  Navyše, asi šesťsto rokov pred narodením Krista ho ohlasovali proroci, napríklad Izaiáš so slovami  „Panna počne a porodí syna“.  A stalo sa. Písmo hovorí, že najprv v tichosti Boží posol zvestoval  nepoškvrnenej už zasnúbenej panne menom Maria, že počne „mocou Ducha Svätého“ a porodí dieťa, ktoré bude svetlom pre všetky národy z cesty temnoty, marazmu a beznádeje. Mária sa naľakala, keďže v zjavení bola oslovená ako milostiplná, teda svätá ako „prví ľudia v raji“. Tiež ju naľakalo, že počne v čase zasnúbenia ako panna, veď so snúbencom Jozefom ešte nežili spolu.  Napriek všetkému Mária prijala poslanie „Hľa služobnica, nech sa mi stane vôľa Božia“. Keď sa Jozef dozvedel, že Mária počala, zachoval sa múdro a veľkoryso, keď uvažoval zrušiť zasnúbenie s Máriou tak, aby oproti vtedajšiemu právu a zvyklostiam neutrpela ani najmenšiu ujmu. Následne Božím vnuknutím Jozef dospel k pravde o Márii a nakoniec s ňou vstúpil do manželstva, v ktorom k Márii prechovával s láskou všetku úctu a rešpekt voči  jej poslaniu matky Mesiáša, ktoré hlásali proroci. Ich spoločný život začal plynúť v pokoji a svätosti, až nadišla udalosť, keď bolo treba splniť úradnú povinnosť vyplývajúcu zo sčítania ľudu. Išli teda z Nazareta do príslušného mesta Betlehema dať sa zapísať. Na cestu dlhú približne stotridsať kilometrov sa vydali na oslíkovi, zatiaľ čo Panna Maria bola v požehnanom stave.  Konečne prišli do Betlehema. Všade bolo plno ľudí, všetko obsadené a nikto si nič zvláštne nevšimol. Tak sa Jozef s Máriou pokorne uchýlili mimo mestečka v pastierskom prístrešku, kde Jozef vytvoril útulné miesto na nocľah.  Potom ako sa usadili, v noci na Máriu prišli pôrodné bolesti a porodila dieťatko, zavinula ho a položila do krmelca  (jasličiek)so senom pre ovce ako do postieľky. Rodičia sa s bázňou tešili a opatrovali dieťatko, keď zrazu do prístrešku prišli rozžiarení a naradostení pastieri  z pastvísk vzdialených asi päť kilometrov . Aj keď si Mária a Jozef boli vedomí významnosti narodenia Ježiška, predsa sa radostne prekvapili, keď im pastieri povedali, ako ich pri strážení stáda oviec „ožiarila Pánova sláva“,  až sa ich zmocnil veľký strach. Ale „Pánov anjel“ ich upokojil a zvestoval  im, že v mestečku Betleheme sa práve narodil Mesiáš a tamže nájdu dieťatko zavinuté a uložené v jasliach. Keď pominula „žiara  Pánovej slávy a chór zvelebovania“, pastieri uverili posolstvu a ako prví veriaci sa ponáhľali k prístrešku pokloniť sa Ježiškovi uloženému v jasliach. Ďalší, ktorí medzitým tiež prišli, sa divili. Pocítili, že sa niečo  zvláštne a veľké začalo a deje a Mária si to všetko uvedomovala a zachovala v srdci.

Takto nejako tradované udalosti interpretovali evanjelisti Matúš a Lukáš. A to, čo a ako sa vtedy v Betleheme reálne stalo, skúmajú historici a učenci prakticky až dodnes. Aj keď sa toho zistilo dosť, udalosti stále akosi ostávajú tzv. Vianočným tajomstvom.

Samozrejme, to ako spoločnosť či každý z nás osobne toto vianočné tajomstvo prijme, záleží už na každom zvlášť. Lebo napriek rôznym interpretáciám, pochybnostiam či odmietnutiam tohto príbehu, jedno je isté. Vtedy, približne pred dvetisíc rokmi sa Niečo zvláštne začalo. Narodilo sa dieťa Ježiš Kristus, ktorý neskôr počas života mnohými skutkami dokázal, že je zvláštna bytosť oplývajúca jedinečnou autoritou a schopnosťami. On ukázal lásku a hlásal, že ak budeme žiť morálne to je milovať Boha (pravdu) a milovať blížneho ako seba samého potom dosiahneme ďalšiu dimenziu bytia, dokonalého Bytia, čiže tzv. večný život, čiže po smrti „do neba“.

Vianoce sviatky lásky, pokoja oslavujeme, radujeme sa zo svetla nádeje na niečo lepšie a veriaci na perspektívne bytie. A tu už nastupuje ľudská sloboda, či každý osobne túto perspektívu prijme, či bude o nej uvažovať, alebo či bude rozumovať, alebo sa tomu vysmievať. Faktom však je, že táto nádej nie je naservírovaná na tácke čo znamená, že je potrebná pokora a určitá osobná iniciatíva. Celý komplex tejto perspektívy je vlastne ľudsky nepredstaviteľný, ale ľudsky je možné prekonať nadmernú sebadôveru, či až pýchu, ktorá nás blokuje a oddať sa nádeji pre účasti na tejto akoby vzdialenej ale dosiahnuteľnej perspektíve bytia v Jednote so Stvoriteľom.

Takže si môžeme zakoledovať:

„Čas radosti veselosti svetu nastal nyní,

 porodila Spasiteľa Mária bez viny …. „