Máme nejakú nádej proti presile vymývania mozgov keď rozumný úsudok je v defenzíve a všetky udalosti sú proti rozumnosti.

Až na svetlé výnimky sú vládne politiky nerozumné a proti vôli ľudu,  čo vedie k znevažovaniu až pohŕdaniu politiky ako ventilu ľudovej frustrácie a nespokojnosti. Politici ako kujoni cynicky nasadzujú hrošiu kožu a starajú sa o svoje vlastné dobro, namiesto toho aby pracovali pre spoločné dobro,  začo sú spoločnosťou veľmi dobre platení.  Ľudia si žiaľ zvykli a prijali ako štandard, že politici očividne so spoločným majetkom šafária, plytvajú, sofistikovane rozkrádajú, zadlžujú generácie, zatiaľ čo pri tom ľudí bezočivo zavádzajú a primitívne klamú. To všetko je prameňom nespravodlivosti a nespokojnosti, ktorej plodom je bieda časti obyvateľstva,  chudoba ďalšej, a to všetko oproti malej skupinke s prebytkom bohatstva a hojnosti.

Prečo všetka tá nespravodlivosť a mizéria sa deje práve v demokracii, teda akože za vlády ľudu ? Kde je chyba v programe „demokracia“ ? Vo všeobecnosti platí, že problém vzniká, ak sa proces dostane mimo programu, alebo ak proces riadi nepodarený program. V našom prípade sme v nepodarenom programe „demokracia“, teda ľud nevládne, ako vo vtipe, že operácia sa podarila, akurat pacient zomrel.  Slovom, riadenie spoločnosti minulo cieľ spoločného dobra. Autorita ľudu nevládne a nemá reálne pod kontrolou politickú moc. Veľmi názorne ukazujú fikciu moci ľudu (demokraciu) chronické vyhlásenia politikov o získaní moci po voľbách (napríklad Kiska vo videu SME 25.1.2020) kde Kiska explicitne priznáva, že so svojou stranou Za ľudí „potrebujeme prevziať moc“.

Má vôbec ľud nejaký vplyv na politiku, keď v spoločnosti prevláda frustrácia, nespokojnosť a beznádej ?  Vplyv ľudu (kto, čo je ľud ako populus, masa, spoločnosť bude v ďalšom blogu) na politiku je zrejmý, lebo ľud je kľúčový predmet politiky, čiže mocenských vzťahov v snahe ukoristiť si čo najviac zo spoločných statkov. Z toho logicky vychádza že, ľud je objektom politiky a nie jej subjektom, teda nie je to vláda ľudu, ale vláda nad ľudom. A potom už je len prirodzené a očividné, že ľud je ovplyvňovaný a manipulovaný v prospech určitých mocenských a politických záujmov s cieľom získať v tzv. voľbách mandát na záujmové rozhodovanie o spoločnom bohatstve, ale už bez reálnej účasti ľudu na moci, a reálnej kontroly politikov rozhodujúcich o veciach spoločného dobra.

Totiž ak by boli voľby autentické, že by ľud kvalifikovane a so znalosťou veci vyberal svojich zástupcov, až vtedy by mali ľudia vplyv na politiku, na moc, na predmet moci. Ľud by mal v tom prípade mať reálnu možnosť (moc) rozhodovať koho poverí do služieb štátu, čo by sa malo diať pri hodnoverných a kvalifikovaných voľbách a rovnako mal by mať ľud moc ich výkon reálne kontrolovať.

Reálnu účasť na moci má partokracia, teda rôzne oligarchické, mocenské a vplyvové subjekty s potenciálom presadzovať svoje záujmy na báze politických strán. Ľud ako objekt politiky nemá žiadnu účasť na moci, lebo ak by mal, mohol by už pôsobiť a reálne vplývať na zostavenie kandidátky. Predsa kandidátku zostavuje partokracia vzniknutá z akéhosi straníckeho substrátu rôznych podnikavcov, chytrákov, vynaliezavcov atď, z ktorého sa v konkurenčnom boji vyprofiluju politici s osobným faktickým vplyvom už ako „hlavy“ partokracie. Tí už reálne rozhodujú o štátnom majetku a kapitále, o pôžitkoch a zákonoch ako pravidlách chodu spoločnosti, avšak prioritne a neviditeľným spôsobom v prospech záujmov „majiteľov“ demokracie (systému štátu) a v prospech svojich záujmov ako kniežat mocenských a vplyvových štruktúr. Ostatní poslanci a celá administratívno – servisná čeľaď čoby krovie, či štafáž nie sú politikmi, ale skôr ich pážatami, ktorí sa dostali na kandidátku z vôle principálov a nie z podstaty veci.  Schematicky názorným až groteskným príkladom toho je kvázi líder triumfálnej strany OĽANO akási pani Šofranko ako výsledok obskúrnych špekulácii majiteľa tohto politicko-podnikateľského subjektu. Slovom je to obrovská príležitosť pre spracovanie výnosnej  prípadovej štúdie.

Čo s tým ?

V ideológii demokracie sa nespomína či zamlčuje, že ľud vládnuť nedokáže. Ak situácia podnecuje vytvárať spoločnosť zo skupiny, či masy ľudí, tento dav sa začne diferencovať, hierarchizovať a štruktúrovať na spoločnosť. Jednotlivé prvky (ľudia) teda budú mať čosi spoločné, ako napríklad vedenie, pravidlá atď.  Z dejepisu sú známe spoločenské zriadenia, čiže rôzne spôsoby vládnutia ľudu, vlády nad ľudom, pričom v každom zriadení v minimálnej či väčšej miere ľud dokázal vládnutie ovplyvniť. A o to tu v našej tzv. demokracii ide. Mať na vládnutí podiel, byť subjektom politík, ktorý by moderoval partajníkov.

Teraz sa ponúka najťažšia otázka: ako môže byť ľud subjektom politiky ? Teda ako do politiky zaviesť nie demokraciu (demokratúru), ale ľudovosť politiky, teda aby ľud efektívne a autenticky mal kvalifikovanú možnosť vybrať spomedzi seba tých najpovolanejších a mať ich rozumne a účinné pod kontrolu.  Toto je priam neprekonateľný problém, lebo práve prax ukazuje, že už spôsob výberu kandidátov sofistikovane uniesli spomínaní politici. Výsledok je taký, že v podstate niet z čoho vyberať. Potom funguje staré známe sociologické manipulovanie  na produkciu verejného súhlasu tzv. kvalifikovanej väčšiny, ktorú mnohokrát tvorí nevýznamná menšina. Napríklad cca 25 % mandát Čaputovej znamená že, na zvolenie do úradu prezidenta SR stačila štvrtina voličov, aj to pochybne získaná, a ešte naviac pomocou špecializovanej zahraničnej agentúry.

Napriek tejto frustrujúcej praxi jestvujú spôsoby, ako zreálniť možností ľudu ako voličov, aby fakticky mohol vplývať na vývoj a riadenie vecí spoločných, mohol mať účasť na výbere kandidátov a mať pod kontrolou ich poslanie v parlamente, akoaj v rozhodovacích a vykonávacích organoch a sprostredkovane i v súdnej moci.

Toto nie je o nejakom rojčení, ale snaha vytvoriť platformu pre reálne riešenie v tomto nespravodlivom svete a túto situáciu zmeniť, hoci nespravodlivosť a spravodlivosť budú stále.