Štát, národ udržiavajú v dejinnom priestore a čase čoby dva motory a to svornosť (integrita) a morálny politický systém (tradície a zakonnosť)..
Teda keď si predstavíme štát ako dvojmotorové lietadlo bezpečne letiace, potom lietadlo s poruchovými motormi, či iba s jedným ale spoľahlivým motorom ďaleko nedoletí, iba ak na najbližšie letisko, čo je naliehavosť „za päť minút dvanásť“.
Je však možný aj let iba s jedným aj to poruchovým motorom, ale už iba na najbližší možný terén, čo je stav núdze „päť minút po dvanástej,“ čiže stroj už mal byť na zemi, ale šanca záchrany ešte je.

Podobne ak v spoločnosti fungujú obidva motory svornosti a morálnej zákonnosti, tak štát prosperuje, je úspešný a prínosný pre dobro svojich občanov i sveta. Avšak toto je ideál, ktorý sotva existuje.
Väčšinou štáty fungujú pri rôznej kvalite svornosti a rôznej kvalite politického systému. Analogicky povedané, lietadlo štát ešte letí, ak oba motory integrity a politiky bežia aspoň na polovicu, respektíve ak aspoň jeden z nich je spoľahlivo fungujúci, aby pri medzipristátí vo voľbách sa čo-to hoci provizórne opravilo.
V prípade, ak už len čosi ako-tak funguje, teda buď svornosť ešte nie je celkom rozbitá, alebo nie je dokonaná mizéria morálnosti politického systému, potom je to budíček, stav núdze, rizikový stav, keď môže dôjsť k existenčnému zlomu.

Podľa tohto predobrazu je Slovensko akoby v núdzovom režime. Prvý motor svornosť je zablokovaný, ktorý z času na čas sa krátko rozbieha, aby opäť sa zúfalo zastaví.
Druhý motor politický systém morálnej zákonnosti trhane sa krutí a keď vynecháva vtedy trochu zaberie motor svornosti. Proste Slovenská štátnosť tvorená svornosťou (hardvér) a politickým systémom (softvér) je v stave núdze, päť minút po dvanástej, čiže je šanca na možný zvrat.

Ďalším predobrazom kritickej situácie je plavba Odysea mýtickou úžinou medzi veľkou skalou s obludou Scyllou a morským vírom s obludou Charybdou.
Podobne Slovensko, ako aj ostatné podrobené štáty kolektívneho západu potrebujú vymaniť sa z vlastnej mizérie a koristníckeho vplyvu, čiže obrazne cez tú úžine musia preplávať medzi dvoma obludami – čoby Scyllou so šiestimi deštruktívnymi tlamami nesvornosti, rozdrobenosti, nevernosti, nerozumnosti, nespolupatričnosti, nevraživosti a Charybdou hltajúcou všetky dobré snahy degenerovaným systémom korupcie, zapredanosti a bezočivej demagógie.

Ak je štát v stave núdze, potom horšie ako robiť niečo s chybami je nerobiť nič. Teda ak padáme, horšie ako sa zle zachytiť je nechať sa dopadom dolámať.

Náš motor integrity, svornosti, zomknutosti je zúfalo zanedbaný, nefunkčný a krátkodobo  neopraviteľný ako dôsledok programovej a systematickej diverzie morálky. V takomto prípade jedinou reálnou možnosťou ostáva využitie šance na opravu motora politického systému v časti volebný zákon. Každá dobrá, hoci aj drobná zmena (oprava)  je vždy semienko veľkej zmeny ako už viackrát história ukázala.
Voľby sú totiž politický inštrument, ktorom je možnosť využitia v prospech spoločného dobra. O niečom vypovedá aj jeden známy výrok vplyvného muža citovaného v kauze „Gorila“, že „volič je hovno“. Veľmi znevažujúco a vulgárne vyjadrená podstata reality tzv. demokratických volieb. Ale o tom potom.

Voľby v liberálnej demokracií fakticky nie sú súťažou o dosažiteľnosť spoločného dobra, ale v skutočnosti je to cez politiku bezohľadné pretláčanie oligarchických záujmov, či pretláčanie sa o čím výhodnejšie politické pozície a z toho plynúce výhody a pôžitky všelijakých partičiek, vypočítavcov, ale aj očividne psychicky nekonzistentných indivíduí. Proste spoločné dobro je navestie s oportunistickou trápnou rétorikou avšak mimo rámec reálneho záujmu.
Jednoducho politická snaha o spoločné dobro zmutovala na politickú bojovnú arénu ako v úpadkovom období antického Ríma, keď v duchu osvedčeného „chlieb a hry“  (panem et circenses) sa ľudu cez hry (volieb) nahrádza strata ich vplyvu na politiku. A nielen na Slovensku, ale v podstate v rôznej miere vo všetkých „vyspelých demokraciách“. Je to mizéria a ide to stále k horšiemu a to treba zastaviť, postaviť hrádzu, aby sa mohol započať proces obnovy prirodzenosti a normálnosti.

Ďalšie blogy budú, že prečo volíme stále zle, prečo sme stále nespokojní, resp. čo braní zvoliť ľudí súcich a kompetentných. Posledné blogy sa budú venovať podmienkam, za akých by boli reálnejšie možnosti voliť dobre a v závere koncept návrhov zmien volebného systému.