Denne sa rozhodujeme pre vážnu, či menej vážnu voľbu čohokoľvek.  Ono voľba je zapeklitá záležitosť. Veď koľko je úzkostlivých rozhodnutí napríklad len pri voľbe partnera/ky. Kým niekedy do manželstiev vyberali rodičia, dnes sa mladí do rodinných zväzkov úplne suverénne vyberajú sami a volia mnohokrát bez ohľadu na závažné okolnosti. A koľko z nich si dobre zvolilo, keď je toľko kríz, rozchodov a rozvodov ?

Izraeliti, keď ich Mojžiš vyviedol z Egyptského otroctva nemali kráľa iba vodcov a neskôr sudcov (Kniha sudcov), lebo ich kráľom bol akože Boh, eticky chápané tzv. vyšší princíp, či svedomie morálky a zákona. Lenže Izraeliti sa nechceli nato spoliehať a preto chceli kráľa. Boh im „ústami proroka“ vyčítal, prečo im On nestačí, ale chcú kráľa, ktorý im bude brať najlepších synov, dcéry, zdierať od nich najkrajší statok a najlepšiu úrodu. Izraeliti sa proste zriekli bremena neustálej voľby medzi vernosťou Bohu a dráždivou  nemorálnosťou a to aj za cenu pred akou ich Boh varoval. Nakoniec kráľov mali a tí sa správali veľmi podobne ako dnešní politici, respektíve ako politici všeobecne, teda „nepomazaní“ (vyšším bytím neoznačení) vládcovia. A tak aj s Izraelom dopadlo ako dopadlo, čiže všelijako.

Skratka voľby sú čertovo kopýtko

Šancu dobre voliť má len človek suverénny, spravodlivý t.j. hľadajúci pravdu, ergo podstatu vecí a tiež ak nie je neprimerane zaťažený žiadnym zo siedmich hlavných hriechov ako pýcha (superbia), lakomstvo (avaritia), smilstvo (luxuria), závisť (invidia), hnevlivosť (ira), obžerstvo (gula) a lenivosť, duchovná znechutenosť (acedia).

Naopak ľud volí zlé pod vplyvom rôznych osobných predpojatostí, pustých existenčných ambícií, ktorým rezonuje zábavná produkcia médií hýriacich márnivosťou, plytvaním, nemravnosťou avšak najviac pod vplyvom ideologických mediálnych kampani.
To všetko významne  deformuje preferencie osobných a politických cieľov a rovnako deformuje kritéria preferencií osobnosti.

Súčasná situácia spoločnosti, Slovenska, EU a sveta je povážlivá, priam osudná a neskutočne zmätočná, akoby ju sám satan zamotával. A najhoršie, že si to kritická väčšina neuvedomuje, žije si svoj banálny sen a nechá sa unášať šmejdstrímom dole prúdom ako kusy dreva. Fakticky je to deštruktívna rezignácia a s tým spojená nečinnosť. Pritom si stačí uvedomiť, že je stále priestor, resp. zmyslom bytia je čin, činnosť.